Markoff's blog - dennik z Ciny 2011-2015 a cestopis z Azie 2010-2011

Ako robiť to čo milujete (Paul Graham)

Rozne - 25.02.2006 - Markoff

Vzhladom k tomu, ze som bol uchvateny vybornou esejou Paul Graham-a a myslim, ze stoji za precitanie a zamyslenie a viem, ze nie vsetci ovladaju anglictinu, tak aby si mohli tak dlhy text precitat, rozhodol som sa ju prelozit do slovenciny (klasicky medzijazycny slovnik mozem uz zahodit, je nepouzitelny, nastastie vdaka za WordWeb). Jedna sa o hrubu pracovnu verziu prekladu, lepsie navrhy uvitam v komentaroch.

Ako robiť to čo milujete (Paul Graham, január 2006)
Aby ste robili niečo dobre musíte to mať radi. Táto myšlienka nie je nijak objavná. Dá sa jednoducho zhrnúť do štyroch slov: "Robte čo máte radi." Ľuďom však nestačí povedať len toto. Robiť to čo máte radi je komplikované.

Táto myšlienka je vzdialená tomu, čomu sme boli učení ako deti. Keď som bol malý vyzeralo to ako keby práca a zábava boli opačné pojmy. Život bol rozdelený na dve časti: určitú časť robili dospelí veci ktoré museli a to sa nazývalo práca, po zvyšok času mohli s vami robiť čo chceli a to sa nazývalo hranie. Niekedy veci ktoré robili dospelí vyzerali ako zábava a naopak hranie také nebolo - napr. keď ste spadli a zranili sa. Ale okrem týchto ojedinelých prípadov, bola práca celkom dobre definovaná ako nezábavná.

A nevyzeralo to byť náhodou. Škola bola nudná, pretože to bola príprava na prácu po nej.

Svet bol rozdelený na dve skupiny ľudí - dospelých a deti. Dospelí ako určitý druh prekliatych museli pracovať. Deti nemuseli pracovať, ale museli chodiť do školy, čo bola odľahčená verzia práce a znamenala prípravu na skutočný život. Tak ako sme nemali radi školu, dospelí tvrdili že práca je horšia a že to máme ľahké.

Učitelia jednotne vyzerali, že všetci veria v pravidlo, že práca nie je zábava. Čo nie je prekvapujúce: práca nebola zábava pre väčšinu z nich. Prečo sme sa museli biflovať hlavné mesta štátov miesto hrania vybíjanej? Z rovnakého dôvodu prečo musia oni robiť dozor nad bandou detí miesto polihovania na pláži. Jednoducho nemôžete robiť to čo chcete.

Nevravím, že by sme mali dovoliť malým deťom robiť čo sa im zachce. Na niečom môžu pracovať. Ale keď už musia deti robiť nezáživné veci, bolo by múdre im povedať, že množstvo biflovania neznamená priamo kvalitnejšiu prácu a dôvod prečo musia robiť na nezáživných veciach je ten, aby neskôr mohli pracovať na zaujímavejších veciach. [1]

Raz, keď som mal okolo 9 alebo 10 rokov mi otec povedal, že môžem byť čímkoľvek chcem keď vyrastiem, ak ma to bude baviť. Pamätám si to presne, pretože to vyzeralo veľmi nezvyčajne. Bolo to ako keby mi povedal, že voda je mokrá. Čokoľvek som sa domnieval že tým myslel, nemyslím že mal na mysli že by práca mohla byť zábavou - zábavou na spôsob hrania sa. Trvalo mi roky kým som to pochopil.

------

Práca

Na strednej škole bol na obzore výber nadchádzajúcej práce. Dospelí občas chodili medzi nás, aby nám povedali o svojej práci alebo sme sa na nich my chodili pozerať do práce. Vždy malo byť cieľom vzbudiť v nás dojem, že ich ich práca baví. Keď si na to spomínam jedného mohla: pilota osobného tryskáča. Ale naozaj si nemyslím, že bavila managera banky.

Hlavný dôvod prečo všetci hrali ako ich baví ich práca, bola pravdepodobne konvencia vyššej strednej vrstvy, že to máte robiť. Pravdepodobne by vašu kariéru neovplyvnilo ak by ste povedali že neznášate svoju prácu, ale bolo by to spoločenské faux-pas.

Prečo je konvenčné predstierať, že máte radi to čo robíte? Prvá veta tejto eseje to vysvetľuje. Aby ste niečo robili dobre musíte to mať radi, keďže najúspešnejší ľudia majú všetci radi to čo robia. To je príčina z ktorej pochádza konvencia vyššej strednej vrstvy. Rovnako ako domy po celej Amerike sú plné kresiel, bez toho aby o tom ich majitelia vedeli, ktoré sú n-tými imitáciami kresiel navrhnutých pred 250 rokmi pre francúzskych kráľov, konvenčné myslenie o práci je, bez toho aby o tom ľudia vedeli, n-tá imitácia práce ľudí ktorí dokázali veľké veci.

Čo za neľudskú logiku. Než deti dosiahnu vek aby premýšľali o tom čo by radi robili, je väčšina detí postupne odvedená od myšlienky milovať svoju prácu. Škola ich vycvičila, aby považovali svoju prácu za nepríjemnú povinnosť. Mať prácu je ešte horšie ako chodiť do školy. A naproti tomu všetci dospelí tvrdia, že majú radi to čo robia. Nemôžete obviniť deti z toho, že zmýšľajú "Nie som ako títo ľudia, nepatrím do tohto sveta."

Popravde im boli tvrdené tri klamstvá: veci o ktorých ich učili, že sú prácou v škole neboli skutočnou prácou; práca dospelých nie je (nevyhnutne) horšia ako škola; a veľa dospelých okolo nich klame keď tvrdí že majú radi to čo robia.

Najnebezpečnejšími klamármi detí môžu byť ich vlastní rodičia. Ak vezmete nudnú prácu, aby ste zabezpečili vašej rodine vysoký životný štandard, tak ako to robí mnoho ľudí, riskujete že infikujete vaše deti myšlienkou že práca je nudná. [2] Možno by bolo lepšie pre deti v tomto prípade, keď by boli ich rodičia radšej sebeckí. Rodič ktorý dieťaťu ukazuje príklad milovania svojej práce môže deťom pomôcť viac ako drahý dom. [3]

Až pokým som nebol na vysokej škole myšlienky na prácu sa ešte definitívne neodtrhli od myšlienok zarábať si na živobytie. Neskôr už bola dôležitá otázka nie ako zarobiť peniaze, ale na čom pracovať. Ideálne sa tieto dve veci stretajú, ale niektoré zaujímavé prípady (ako Einstein pracujúci na patentovom úrade) ukázali že spolu nemusia sedieť.

Definícia práce sa neskôr stala myšlienkou ako priniesť nejaký originálny prínos pre svet a počas neho skúsiť nehladovať. Ale aj po niekoľkých rokoch moja myšlienka na prácu stále obsahovala veľkú časť bolesti. Práca stále vyzerala že vyžaduje disciplínu, pretože len náročné problémy ústili do veľkých výsledkov a náročné problémy nemohli byť zábava. Istotne sa musel každý prinútiť pracovať na nich.

Ak o niečom dopredu zmýšľate ako o niečom bolestivom, ťažšie postrehnete že to robíte zle. To je výsledok mojich skúseností po dokončení vysokej školy.

-----

Hranice

Ako veľmi by ste mali mať radi čo robíte? Pokiaľ to neviete, nemôžete vedieť kedy prestať hľadať ďalej. A pokiaľ to, tak ako väčšina ľudí, podceníte, pravdepodobne prestanete hľadať príliš skoro. Skončíte u toho, že robíte niečo čo pre vás vybrali rodičia alebo túžba po peniazoch alebo prestíži.

Tu je horná hranica: Robiť čo máte radi neznamená robiť to čo máte najradšej v tejto sekunde. Aj Einstein mal pravdepodobne chvíle kedy si chcel dať šálku kávy, ale povedal si, že musí najprv dokončiť to na čom pracuje.

Udivovalo ma, keď som čítal o ľuďoch, ktorí mali tak radi to čo robili, že nebolo nič čo by robili radšej. Nevyzerá že by existovala nejaká práca, ktorú by som mal tak rád. Ak by som mal na výber medzi (a) strávením ďalších hodín prácou na niečom alebo (b) teleportovaním do Ríma a strávením ďalších hodín potulovaním sa tam, existuje nejaká práca ktorú by som preferoval? Úprimne, nie.

Faktom je, že skoro každý by radšej v určitom momente radšej plával v karibiku alebo mal sex alebo jedol chutné jedlo než pracoval na náročných problémoch. Pravidlo o robení toho čo máte radi predpokladá určitý časový úsek. Neznamená to, že budete robiť to čo vás spraví najšťastnejším v tejto sekunde, ale čo vás spraví šťastnejším počas dlhšieho času ako týždeň alebo mesiac.

Neproduktívne oddychovanie časom stráca na atraktivite. Po čase začnete byť unavení aj z polihovania na pláži. Ak chcete zostať šťastní, musíte niečo robiť.

Ako spodnú hranicu by ste mali mať radi vašu prácu viac ako akýkoľvek neproduktívny oddych. To čo robíte by ste mali mať dostatočne radi, aby koncept "voľného času" stratil na význame. Čím nechcem povedať, že máte stráviť všetok váš čas prácou. Pracovať môžete len toľko pokým začnete byť unavení a začnete robiť chyby. Potom chcete robiť niečo iné - trebárs niečo bezmyšlienkovité. Ale tento čas si nebudete ceniť, tak ako čas strávený prácou pri ktorého trávení ste ochotní tolerovať aj bolesť kvôli tomu ako máte radi svoju prácu.

Spodnú hranicu používam z praktických dôvodov. Ak vaša práca nie je vašou obľúbenou činnosťou, budete mať strašné problémy s odkladaním vecí na neskôr. Budete sa musieť nútiť do práce a keď k tomu dospejete vaše výsledky budú žalostné.

Myslím, že aby ste boli šťastní musíte robiť nielen niečo čo vás zabáva, ale čo si aj ceníte. Musíte byť schopní povedať na konci - wow, to bolo dosť dobré. Neznamená to, že musíte niečo vyrábať. Ak sa naučíte ako zlaňovať alebo hovoriť plynule cudzím jazykom bude to stačiť, aby ste si aspoň na chvíľu povedali - wow, to bolo dosť dobré. Aké veci to sú môžete zistiť testom.

Jedna z vecí, ktoré zapadajú do štandardu je čítanie kníh. Okrem niektorých kníh o matematike a náročných vedách, v nich nezvyknú bývať testy ako dobre ste prečítali knihu a to je dôvod prečo samotné čítanie kníh nevyvoláva pocity práce. To čo ste si prečítali musíte niekde uplatniť, aby ste sa cítili produktívne.

Poznám asi najlepší test, ktorý ma naučil Gino Lee: skúsiť robiť veci na ktoré vaši priatelia povedia wow. Pravdepodobne to, ale nezačne fungovať správne pokým nedosiahnete aspoň 22 rokov, pretože dovtedy väčšina ľudí nemá dostatočný testovací vzorok pre výber z množstva priateľov.

-----

Sirény

Čo by ste nemali robiť, je starať sa o názor niekoho iného okrem vašich priateľov. Nemali by ste sa trápiť prestížou. Prestíž je názor zvyšku sveta. Ak sa môžete spýtať na názory ľudí, ktorých rešpektujete, čo vás núti brať v úvahu názory ľudí, ktorých ani nepoznáte? [4]

Je to jednoduchá rada. Je ale ťažké ju nasledovať, hlavne ak ste mladí. [5] Prestíž je ako mocný magnet, ktorý ruší vašu vieru o tom čo máte radi. Spôsobuje, že nerobíte na tom čo máte radi, ale na tom čo by ste mali mať radi.

To je to čo vedie ľudí napr. k písaniu kníh. Radi čítajú knihy. Postrehnú. že ľudia ktorí ich píšu získavajú Nobelove ceny. Čo by mohlo byť úžasnejšie, myslia, ako byť spisovateľom? Ale myšlienka byť spisovateľom nestačí, musíte mať radi písanie ak v tom chcete byť dobrí, musíte zvládnuť tvoriť obrovské kvantá fikcií.

Prestíž je len skamenelá inšpirácia. Ak robíte niečo dostatočne dobre, spravíte to prestížnym. Kopec vecí, ktoré dnes považujeme za prestížne nimi neboli na začiatku. Na um mi prichádza jazz - v podstate akákoľvek akceptovaná forma umenia by sem pasovala. Jednoducho robte čo máte radi a nechajte prestíž nech si žije vlastným životom.

Prestíž je obzvlášť nebezpečná pre ambície. Ak chcete aby ambiciózni ľudia strácali svoj čas na nezmysloch, spôsob ako to urobiť je hodiť návnadu s prestížou. To je recept ako donútiť ľudí kvôli nej dávať rozhovory, písať predslovy, slúžiť v komisiách, byť hlavami oddelení a pod. Môže to byť dobré pravidlo ako predísť robeniu akejkoľvek prestížnej veci. Ak niečo nestojí úplne za nič, nemali by to spraviť prestížnym.

Podobne, ak oceňujete dva druhy práce podobne, ale jedna je prestížnejšia, pravdepodobne by ste si mali vybrať tú druhú. Vaše názory na to čo je cenné sú vždy mierne ovplyvnené prestížou, takže ak vám obe práce pripadajú porovnateľné, pravdepodobne vás zaujíma a oceňujete viac tú menej prestížnu.

Ďalšia veľká vec vedúca ľudí dole z cesty sú peniaze. Peniaze samotné nie sú tak nebezpečné. Ak niečo vynáša dobre, ale je považované za nerešpektované, ako telemarketing alebo prostitúcia alebo obhajovanie osobných úrazov na súde, ambicióznych ľudí to nezaujíma. Tento druh práce nakoniec robia ľudia, ktorí ho "robia len kvoli živobytiu". (Tip: vyhnite sa akejkoľvek práci spadajúcej do oblasti o ktorej takto hovoria jej pracovníci.) Nebezpečenstvo nastáva keď sú peniaze skombinované s prestížou ako v obchodnom práve alebo medicíne. Porovnateľne bezpečná a prosperujúca kariéra s automatickou úrovňou takejto prestíže je nebezpečne zvodná pre niekoho mladého, kto ešte nepremýšľal veľmi o tom čo má naozaj rád.

Test či ľudia robia prácu, ktorú milujú je či by ju robili aj keby za ňu nedostali zaplatené - aj keby mali robiť ďalšiu prácu kvôli živobytiu. Koľko obchodných právnikov by robilo svoju prácu zadarmo, vo svojom voľnom čase a vzalo ako hlavný prac. pomer prácu čašníka, aby vyžili?

Tento test je obzvlášť nápomocný pri rozhodovaní sa medzi rôznymi druhmi akademickej práce, pretože polia pôsobnosti sa značne odlišujú. Veľa dobrých matematikov by pracovalo s matematikou, aj keď by neexistovali zamestnania matematických profesorov, ale na druhej strane spektra je dostupnosť učiteľských miest vodítkom: ľudia by radšej boli profesormi angličtiny ako pracovali v reklamných agentúrach a novinách, aj keď v nich nájdu uplatnenie. Matematika by existovala aj bez matematických oddelení, ale je to existencia anglických študentov a dôvod ich vyučovať, ktoré dávajú dôvod vychádzať tisícom nezaujímavých novín o pohlaví a identite v dielach Conrada. Nikto nerobí tieto veci kvôli zábave.

Rady rodičov budú smerovať k ceste peňazí. Pre rodičov vyzerá bezpečnejšie povedať, že existuje viac ľudí, ktorí chcú byť spisovateľmi a ktorých rodičia chcú aby boli doktormi ako tých čo chcú byť doktormi a rodičia z nich chcú spisovateľov. Deti považujú svojich rodičov za "materialistických". Nie nevyhnutne. Všetci rodičia inklinujú k tomu byť konzervatívnejší u svojich detí ako boli u seba samých, jednoducho pretože ako rodičia zdieľajú s deťmi viac riskovanie ako výhody. Ak sa váš osemročný syn rozhodne vyšplhať na vysoký strom alebo mladá násťročná dcéra rozhodne mať rande s miestnym frajerom, pravdepodobne nebudete s nimi zdieľať nadšenie, ale ak váš syn spadne alebo dcéra zostane tehotná, musíte sa vysporiadať s následkami.

-----

Disciplína

S tak mocnými silami, ktoré nás zvádzajú dole z cesty, nie je prekvapujúce, že je pre nás tak ťažko objaviť na čom by sme radi pracovali. Väčšina ľudí je zatratená v detstve akceptovaním axiómy, že práca = bolesť. Tí ktorí uniknú tomuto sú skoro všetci uvrhnutí medzi kamene prestíže alebo peňazí. Koľko ich objaví prácu ktorú by milovali? Možno pár stoviek tisíc, z miliárd.

Je ťažké nájsť prácu, ktorú milujete, ale dá sa to, keď to predsa niektorí dokázali. Takže nepodceňujte túto úlohu. A necíťte sa zle ak ste ešte neuspeli. Vskutku, už len fakt že si pripustíte, že ste nespokojný, znamená že ste krok pred väčšinou ľudí, ktorí sú stále v ilúzii. Ak ste obklopení kolegami, ktorí tvrdia že majú radi svoju prácu, ktorú vy považujete za priemernú, budú asi klamať sami sebe. Nie nevyhnutne, ale pravdepodobne.

Navyše robiť dobrú prácu vyžaduje menej disciplíny ako si ľudia myslia - pretože spôsob ako robiť veľké veci je nájsť niečo čo robíte tak radi, že sa do toho nemusíte nútiť - nájsť prácu, ktorú budete milovať však zvyčajne vyžaduje disciplínu. Niektorí ľudia majú šťastie, lebo vedia čím chcú byť v 12tich a jednoducho sa posunú vpred ako vlak na železnici. Ale toto vyzerajú byť výnimky. Častejšie ľudia, ktorí robia veľké veci majú kariéru s trajektóriou ping-pongovej loptičky. Idú na školu študovať A, odídu a nájdu si prácu B a potom sa stanú slávni kvôli C po tom ako všetko prevrátia naruby.

Niekedy je skákanie z jednej práce do druhej znakom energie a niekedy znakom lenivosti. Vzdávate to alebo si hľadáte novú cestu? Často neviete povedať ani sami. Množstvo ľudí, ktorí robia veľké veci vyzerá byť na začiatku sklamané, keď sa snažia nájsť im padnúce miesto.

Existuje nejaký test ako zistiť či si sami niečo nenahovárate? Jedným je snažiť sa robiť dobre akúkoľvek prácu, ktorú robíte, aj keď ju nemáte radi. Potom aspoň viete, že nepoužívate svoju nespokojnosť ako ospravedlnenie pre lenivosť. Možno ešte dôležitejšie je, že si zvyknete robiť veci dobre.

Ďalší test, ktorý môžete použiť je: vždy produkujte. Napríklad, ak máte hlavný prac. pomer, ktorý neberiete vážne, pretože plánujete byť spisovateľom, produkujete? Píšete stránky výmyslov, nech sú akokoľvek zlé? Pokým budete produkovať, budete vedieť že nepoužívate hmlistú víziu veľkej novely, ktorú plánujete napísať jedného dňa, ako opiát. Stále bude viditeľná vďaka všetkému tomu skrytému za už napísaným, ktoré je hmatateľné.

Vždy produkovať je tiež osvedčená metóda pre nájdenie práce ktorú milujete. Ak sa sústredíte na túto metódu, automaticky vás posunie od vecí na ktorých si myslíte že by ste mali pracovať k veciam ktoré máte radi. Vždy produkovať objaví časom vašu prácu života, tak ako gravitácia pomáha vode nájsť si dieru v streche kadiaľ tiecť.

Samozrejme zistenie na čom by ste radi pracovali neznamená, že na tom aj budete pracovať. To je už iná vec. Ak ste ambiciózni udržíte tieto veci oddelené: musíte vynaložiť veľké úsilie, aby sa vaše myšlienky na to čo chcete, nestali kontaminovanými, tým čo vyzerá byť možné. [6]

Je bolestivé držať ich od seba, pretože je bolestivé vidieť tú priepasť medzi nimi. Takže väčšina ľudí automaticky zníži svoje očakávania. Napríklad ak sa spýtate náhodných ľudí na ulici či by chceli vedieť malovať tak ako Leonardo, u väčšiny dostanete odpoveď v štýle "Ale ja neviem maľovať." Toto je skôr vyjadrenie predčasného vzdávania sa než fakt, znamená to - ani to nebudem skúšať. Pretože pravda sa má tak, že keby ste vzali náhodnú osobu z ulice a nejako ju donútili pracovať tak tvrdo ako môže na svojom maľovaní ďalších dvadsať rokov, mohla by sa dostať prekvapujúco ďaleko. Ale vyžadovalo by to obrovské duševné úsilie strpieť pohľad na svoje chyby každý deň po dlhé roky. A tak ľudia na svoju obranu povedia radšej "Neviem."

Ďalšia obľúbená fráza ktorú môžete často počuť je, že nie každý môže robiť to čo miluje - že niekto musí robiť nepríjemné práce. Skutočne? Ako k tomu niekoho donútia? V Amerike je jediný spôsob ako donútiť ľudí robiť nepríjemné práce povolanie do armády a to nebolo využité už cez 30 rokov. Všetko čo môžeme spraviť, aby sme donútili ľudí robiť nepríjemné práce je odmeniť ich peniazmi a prestížou.

A ak stále existuje niečo čo ľudia nechcú robiť, vyzerá to tak, že si spoločnosť zvykne na absenciu týchto vecí. Toto sa stalo s domácim služobníctvom. Po tisíce rokov existovala téza, že je to "práca ktorú niekto musí robiť." A odrazu v polovici dvadsiateho storočia služobníctvo prakticky zmizlo v bohatých krajinách a bohatí sa bez neho proste zaobídu.

Takže aj keď môžu byť veci, ktoré sa musia spraviť, je tu dobrá šanca, že ktokoľvek hovorí, že ich niekto musí robiť, môže sa mýliť. Najnepríjemnejšie povolania by sa zautomatizovali strojmi alebo vošli v zabudnutie ak by ich nikto nechcel robiť.

-----

Dve cesty

Existuje ďalší význam tvrdenia že "nie každý môže robiť to čo miluje", ktoré je naozaj pravdivé. Nejako musíte prežiť a môže byť ťažké zarábať na tom čo milujete. Máme tu dve cesty ako to vyriešiť:

- vývojová cesta: čím lepší ste vo vašej práci, úmerne tomu môžete časom zväčšovať podiel častí práce ktorú máte radi, na úkor tých ktoré radi nemáte.

- cesta dvoch zamestnaní: budete pracovať na veciach ktoré nemáte radi, aby ste získali peniaze na prácu na tom čo máte radi.

Vývojová cesta je častejšia. Vyskytuje sa prirodzene u ľudí, ktorí robia dobrú prácu. Mladý architekt musí vziať čokoľvek mu príde pod ruku, ale ak robí svoju prácu dobre časom bude v pozícii, že si môže vyberať a rozhodovať sa pre projekty. Nevýhoda tejto cesty je, že je pomalá a neistá. A táto pozícia tiež nie je o skutočnom slobodnom rozhodovaní sa pre niečo.

Cesta dvoch zamestnaní má niekoľko variantov v závislosti na tom koľko času venujete práci kvôli peniazom. Na jednej strane môžete mať "hlavný prac. pomer", kde robíte pravidelne x hodín, aby ste získali peniaze a na tom čo milujete pracujete vo svojom voľnom čase. Na opačnej strane pracujete na niečom čo máte radi až pokým nie ste bez peňazí, aby ste museli pracovať kvôli peniazom.

Cesta dvoch zamestnaní je menej obľúbená ako vývojová cesta, pretože sa musíte rozhodnúť pre určitú neslobodnú časť pri výbere. Je tiež nebezpečnejšia. Tak ako starnete sa stáva život stále nákladnejším, takže je jednoduché byť časom vtiahnutý do práce kvôli peniazom stále viac a viac. Je to tým horšie, že vás vaša práca mení. Ak robíte príliš dlho na nezáživných veciach zmení to váš mozog. A najlepšie platené práce sú najnebezpečnejšie, pretože vyžadujú vašu plnú pozornosť.

Výhoda cesty dvoch zamestnaní je, že vám umožní preskočiť cez rôzne prekážky. Pole možných kombinácií prác nie je rovnomerné, máte na výber medzi rôznymi úrovňami náročnosti prác kde rozdelíte vašu energiu. [7] Spôsob maximalizovania častí práce, ktoré máte radi vás môže dostať od architektúry k návrhu produktov, ale pravdepodobne nie k hudbe. Ak zarábate peniaze v jednej práci a potom pracujete na ďalšej, máte väčšiu slobodu.

Ktorú cestu by ste si mali zvoliť? To záleží na tom nakoľko ste si istí tým čo chcete, ako dobre sa dokážete podriadiť prísnym pravidlám, koľko rizika ste ochotní prijať a možnosťou, že vám niekto (za celý váš život) bude platiť za to čo chcete robiť. Keď ste si istí v celkovej oblasti v ktorej by ste chceli pracovať a je to niečo za čo sú ľudia ochotní platiť, potom by ste sa pravdepodobne mali rozhodnúť pre vývojovú cestu. Ale ak neviete čo by ste chceli robiť alebo nemáte radi pravidlá, možno by ste mohli chcieť vziať cestu dvoch zamestnaní, ak ustojíte riziko.

Nerozhodujte sa príliš skoro. Deti ktoré vyzerajú že vedia čo chcú vyzerajú ohromujúco, rovnako ako keď vedia odpoveď na matematickú otázku skôr ako ostatné deti. Zaiste majú odpoveď, ale pravdepodobne je zlá.

Jedna moja priateľka, ktorá je celkom úspešná doktorka sa stále sťažuje na svoju prácu. Keď ľudia podávajú prihlášky na vysokú školu medicíny a pýtajú sa jej na radu, ona by nimi chcela najradšej zatriasť a zakričať "Nerobte to!" (Ale samozrejme toto nerobí.) Ako sa dostala do tejto situácie? Na strednej škole vždy chcela byť doktorkou. A bola tak ambiciózna a podriadená tejto myšlienke, že prešla cez každú prekážku - vrátane tej, že to bohužiaľ vlastne nemá rada.

Teraz žije život, ktorý jej vybralo stredoškolské dieťa.

Keď ste mladí, máte pocit že máte dostatok informácií na spravenie akéhokoľvek rozhodnutia, predtým než ho máte urobiť. Toto sa však určite netýka práce. Keď sa rozhodujete pre to čo budete robiť disponujete zúfalo nekompletnými informáciami. Dokonca aj na vysokej škole získate len malú predstavu o tom o čom sú jednotlivé zamestnania. Prinajlepšom môžete absolvovať niekoľko praxových prác, ale nie všetky zamestnania ponúkajú prax a tie ktoré ju ponúkajú vás nenaučia o práci viac ako vás pomáhanie s miešaním omáčky po niekom, nenaučí nič o varení.

Pri žití našich životov, tak ako pri skúsenostiach s množstvom iných vecí, dostanete lepšie výsledky pokiaľ si zvolíte flexibilné prostriedky. Takže pokiaľ si nie ste naozaj skutočne istí tým čo chcete robiť, vaša najlepšia stávka bude keď si zvolíte typ práce ktorý by sa mohol zmeniť vývojovou kariérou alebo kariérou dvoch zamestnaní. To bol pravdepodobne dôvod prečo som sa rozhodol pre počítače. Môžete byť profesorom alebo aj zarobiť kopec peňazí alebo to zmeniť na množstvo roznych iných druhov prác.

Je tiež múdre, už na začiatku, hľadať práce, ktoré vám umožnia rôzne druhy vecí, takže sa môžete rýchlejšie naučiť čo ktoré druhy práce obnášajú. Extrémne vyhranená verzia cesty dvoch zamestnaní je nebezpečná, pretože vás naučí len málo o tom čo máte radi. Ak tvrdo pracujete ako obchodník s akciami desať rokov s myšlienkou že môžete skončiť a písať knihy, keď budete mať dostatok peňazí, čo sa stane keď s tým skončíte a zistíte že vlastne nemáte radi písanie kníh?

Väčšina ľudí povie, že by už nejako poriešili tento problém. Dajte mi milión dolárov a ja prídem na to čo chcem robiť. Ale je to ťažšie než to vyzerá. Obmedzenia dávajú ľuďom nádej. Odstráňte ich a väčšina ľudí nebude vedieť čo robiť: pozrite sa na tých, ktorí vyhrali lotérie alebo zdedili peniaze. Tak ako si každý myslí, že tým získa finančné zabezpečenie, najšťastnejší ľudia nie sú tí, ktorí ho majú, ale tí ktorí majú radi to čo robia. Takže plán sľubujúci slobodu bez toho, aby sme vedeli čo si s ňou potom počať, nemusí byť tak dobrý ako vyzerá.

Ktorúkoľvek cestu si zvolíte očakávajte problémy. Nájsť prácu, ktorú budete milovať je veľmi ťažké. Väčšina ľudí neuspeje. Aj keď uspejete je zriedkavé byť slobodný a môcť pracovať len na tom čo chcete, predtým než máte tridsať či štyridsať. Ale ak vidíte cieľ, ste bližšie k pravdepodobnosti že doň niekedy dorazíte. Ak viete že môžete milovať prácu, ste na polceste a keď viete akú prácu milujete, ste už prakticky tam.

------

Poznámky

[1] Aktuálne ale robíme opak: keď deti nútime robiť nudné veci ako počítanie matematických úloh, namiesto toho, aby sme úprimne priznali že je to nuda, skúšame im nahovoriť aké je to super.

[2] Jeden rodič mi povedal o súvisiacej veci: zistil že sa vzďaluje rodine kvôli tomu ako veľmi mal rád svoju prácu. Keď chcel ísť do práce v sobotu zistil, že je jednoduchšie povedať "že musí" než by sa priznal že je radšej v práci ako s rodinou.

[3] Niečo podobné sa deje aj s predmestiami. Rodičia sa tam presťahujú aby ich deti vyrastali v bezpečnom prostredí, ale predmestia sú také nudné a umelé, že keď deti dosiahnu pätnásť rokov, sú presvedčené o tom, že celý svet je nudný.

[4] Nevravím, že priatelia by mali byť jediným obecenstvom pre vašu prácu. Čím viac ľudí vám môže pomôcť, tým lepšie. Ale priatelia by mali byť vašim kompasom.

[5] Donald Hall povedal že mladí básnici sú úplne mimo so svojou posadnutosťou byť publikovaný. Ale môžete si predstaviť čo by znamenalo pre 24-ročného básnika mať svoju báseň publikovanú v The New Yorker. Ľudia ktorých teraz stretáva na večierkoch si myslia že je skutočný básnik. V skutočnosti nie je o nič lepší alebo horší než bol predtým, ale pre povrchné publikum ako sú oni, ocenenie od oficálnych predstaviteľov všetko mení. Takže je to väčší problém než si Hall uvedomuje. Dôvod prečo sa mladí starajú tak veľmi o prestíž je ten, že ľudia na ktorých chcú zapôsobiť nie sú veľmi schopní posúdiť kvalitu toho čo napísali.

[6] Toto je podobné princípu, že by ste sa mali vyhnúť tomu, aby myšlienky na to aké veci naozaj sú sa nestali kontaminovanými tým, aké by ste si priali aby boli. Väčšina ľudí ich medzi sebou dosť mieša. Pokračujúca popularita náboženstva je najviditeľnejším dôkazom tohto.

[7] Presnejšia metafora by bolo povedať, že graf prác nie je veľmi dobre prepojený.

Ďakujem Trevor Blackwell, Dan Friedman, Sarah Harlin, Jessica Livingston, Peter Norvig, Robert Morris a Aaron Swartz za prečítanie konceptov tejto eseje.

Zdroj: http://www.paulgraham.com/love.html
Autor: Paul Graham
Preklad: Markoff, 02/2006

>> Novší - Vy este nie ste v zozname?
<< Starší - Darovanemu konovi na zuby nehlad

Komentárov: 7

rulisa
Kdysi jsem věřila, že když budu dělat cokoli na plný pecky, bude mě to bavit a budu to mít i ráda. Leč nedávno jsem přišla na to, že to nemusí platit a že to může být taky spolehlivá cesta, jak jednoho krásnýho dne padnout na držku totálně vyždímaná a zjistit, že tu práci upřímně nenávidím.
Nevím, jestli chci nutně dělat velký věci, to neřeším, a prestiž už vůbec ne, jen peníze a čas. Už delší dobu je mi jasný, že střídám postupný vývoj a dvě cesty. :-)
Takže dík za článek.
25.02.2006 - 16:23
Robert Zelník
Vďaka za preklad tejto úžasnej eseje. Tiež som sa chystal to preložiť. Možno by sa zišlo zverejniť to aj vo wiki móde, lebo preklad je dosť kostrbatý a bolo by vhodné ho postupne vyčistiť.
21.04.2006 - 20:53
Zaneta Pavcova
Dakujem za možnosť prečítať si túto esej. Autorovi vzdávam hold, za veľmi pekné a povzbudivé slová.
31.10.2006 - 16:19
Markoff
pokial by chcel niekto vylepsit preklad, nie je problem si to skopirovat, opravit ho a poslat mi to, dalsich prekladatelov nemam problem uviest
31.10.2006 - 16:58
check
hlboka myslienka .velmi plytko podana .ani sa necudujm v takom dlhom texte
04.12.2006 - 16:00
Valika
Krasne napisane, uzasne podane a jednoducho vysvetlene, najma ked clovek je na razcesti/ krizovatke a nevie sa rozhodnut, ktorym smerom ist. Citanie tychto riadkov vo mne prebudilo istu nadej a zapalilo iskru, ktora uz pomaly zhasinala. Ano, nabrat odvahu je tym najzakladnejsim krokom ku plneniu svojich snov. Dakujem za tento super clanok a jeho preklad do slovenciny :)...
26.06.2012 - 23:18
Pali
Sám sa teraz rozhodujem, ktorou cestou sa vydať. Či robiť to, čo by sa mi páčilo, aj keď budem mať problém z toho vyžiť nehovoriac o deťoch, alebo dačo s vysokým finančným ohodnotením, čo budem študovať prakticky z donútenia. Veľmi ťažko sa mi rozhoduje, keďže nechcem byť sebecký. Zariadiť si čistý domov, ktorý ma naplní kľudom, zdravými potravinami, poprípade záhradou, cestovať po svete, nechať dieťa cestovať po výletoch, pestovať záľuby, prispievať chudobnejším.... toto všetko stojí poriadnu KOPU peňazí. Na stranu druhú môžem vidieť ako nechcená práca kazí náladu prakticky celý deň. A predstava, že by som z vypätia vybuchol na svoje dieťa či choť mi ide proti srsti. Verím myšlienke, že vždy je cesta. Že môžeme robiť čo nás baví a nejakou šikovnosťou aj žiť spokojný život. (dlho rozmýšľam ako komentár ukončiť, aby vyznel ako boj za cestu za svojím srdcom, ale nedokážem to.)
03.07.2012 - 21:16
Meno:

Komentare su moderovane, objavia sa po schvaleni neskor.